Keď sa hovorí o digitálnom eure, veľa ľudí spozornie. Niektorí sa pýtajú, načo ho vôbec potrebujeme, keď už dnes platíme kartou, mobilom alebo okamžitou platbou. Iní sa obávajú, že digitálne euro bude prvým krokom k zrušeniu hotovosti. Ďalší majú strach, že štát získa nástroj na kontrolu ľudí, podobne ako sa to často spája s predstavou čínskeho modelu digitálneho dohľadu. Tieto obavy netreba zosmiešňovať. Ak má byť nová forma peňazí dôveryhodná, ľudia sa musia pýtať, kto ju vydáva, kto ju kontroluje, kto vidí platby a či ju môže štát zneužiť.
Lenže pri digitálnom eure existuje aj druhá otázka, o ktorej sa hovorí menej: Kto dnes ovláda digitálne platby v Európe? Pretože v digitálnom svete nejde len o to, či máme vlastnú menu. Ide aj o to, či máme vlastnú infraštruktúru, cez ktorú táto mena funguje. A práve tu sa digitálne euro stáva témou ekonomickej, finančnej a technologickej suverenity Európy.
Hotovosť je verejná. Digitálne platby sú prevažne súkromné
Keď platíme bankovkou, používame verejné peniaze. Eurobankovka je záväzok centrálnej banky. Funguje bez aplikácie, bez platobnej karty, bez účtu u technologickej firmy a bez toho, aby cez platbu musela prejsť globálna súkromná infraštruktúra. Pri digitálnych platbách je to iné. Keď platíme kartou, mobilom alebo online, používame síce eurá, ale samotná platba prebieha cez sieť bánk, kartových spoločností, technologických riešení, spracovateľov platieb a dátových systémov. Časť tejto infraštruktúry je európska, no významná časť je závislá od globálnych hráčov mimo Európy.
To je pohodlné, keď všetko funguje. No zároveň to znamená, že čoraz väčšia časť každodenného platenia závisí od súkromných a často mimo európskych systémov. Ak hotovosť ustupuje a digitálne platby rastú, vzniká otázka: má mať Európa aj digitálnu formu verejných peňazí? Digitálne euro má byť práve týmto pokusom. Nie novou menou. Nie kryptomenou. Nie náhradou hotovosti. Ale digitálnou formou eura vydanou centrálnou bankou, dostupnou pre bežné platby.
Inými slovami: niečo ako digitálna hotovosť pre 21. storočie.
Prečo nestačí, že už máme karty a aplikácie
Na prvý pohľad sa môže zdať, že digitálne euro rieši problém, ktorý neexistuje. Veď ľudia už dnes platia kartou, mobilom, hodinkami, bankovou aplikáciou alebo okamžitou platbou. Platby sú rýchle, pohodlné a vo väčšine prípadov fungujú dobre. Lenže otázka nie je iba pohodlie. Otázka je, kto nastavuje pravidlá, kto vlastní infraštruktúru, kde sa spracúvajú dáta, aké poplatky platia obchodníci a či má Európa vlastnú alternatívu, ak sa globálne prostredie zmení.
Ak krajina alebo celý kontinent nemá vlastnú platobnú infraštruktúru, nemusí to byť problém v pokojnom období. Problém sa ukáže až v kríze. Vtedy zistíme, že platby nie sú len technická služba. Sú základnou súčasťou ekonomiky. Bez platieb nefunguje obchod. Nevyplatia sa mzdy. Nezaplatia sa dodávatelia. Nefungujú e-shopy. Nevedia sa posielať peniaze medzi ľuďmi. Firmy nevedia prijímať tržby. Platobný systém je preto podobný ako energetická sieť, telekomunikačná sieť alebo dopravná infraštruktúra. Kým funguje, berieme ho ako samozrejmosť. Keď sa stane predmetom geopolitického tlaku, zrazu je z neho strategická otázka.
Príklad ICC ukazuje, prečo finančná infraštruktúra nie je neutrálna
Dobrým príkladom je spor okolo Medzinárodného trestného súdu v Haagu. Keď Spojené štáty oznámili sankcie proti ICC, nešlo iba o symbolické politické gesto. Sankcie boli navrhnuté tak, aby mohli obmedziť prístup súdu k finančným službám, bankám, poisťovniam, softvéru a ďalším službám potrebným na jeho fungovanie. Inými slovami: ak má politická moc dosah na kľúčové finančné a technologické vrstvy, môže zasiahnuť schopnosť inštitúcie fungovať.
Tento príklad nie je priamo o digitálnom eure. Je však veľmi dôležitý pre pochopenie širšej témy. Ukazuje, že v dnešnom svete môže byť finančná a technologická závislosť formou zraniteľnosti. Ak sú platby, bankové služby, softvér, cloud, poisťovanie alebo komunikačné nástroje závislé od subjektov mimo Európy, Európa nemusí mať vždy plnú kontrolu nad tým, čo sa stane v politicky citlivej situácii. To neznamená, že Európa sa má uzavrieť pred svetom. Znamená to, že by nemala byť bez vlastných alternatív. Suverenita v digitálnom veku neznamená izoláciu. Znamená schopnosť fungovať aj vtedy, keď sa geopolitické prostredie zmení.
Digitálne euro ako súčasť strategickej autonómie
Digitálne euro treba chápať práve v tomto kontexte. Nie ako aplikáciu, ktorá má konkurovať každej bankovej službe. Nie ako štátnu kópiu platobnej karty. Ale ako verejnú infraštruktúru, na ktorej môžu fungovať digitálne platby v eurách pod európskymi pravidlami. Dnes má Európa jednotnú menu, ale nie jednotné digitálne platobné riešenie použiteľné všade v eurozóne. Niektoré krajiny majú vlastné platobné systémy, ale často fungujú len doma. Pri cezhraničných platbách alebo kartových platbách sa Európa vo veľkej miere spolieha na medzinárodné kartové schémy a technologické riešenia.
Digitálne euro by malo vytvoriť spoločnú európsku platobnú vrstvu. Pre občana by to znamenalo možnosť platiť digitálne verejnými peniazmi všade v eurozóne. Pre obchodníka možnosť prijímať platby cez jednotný systém. Pre banky a platobné firmy spoločný základ, na ktorom môžu stavať služby. Pre Európu menšiu závislosť od mimoeurópskych platobných infraštruktúr. To je jadro ekonomickej suverenity. Nie mať všetko štátne. Ale mať vlastný verejný základ, aby súkromný trh nebol úplne závislý od infraštruktúry mimo Európy.
Digitálne euro nemá nahradiť hotovosť
Jedna z najčastejších obáv znie: digitálne euro je prvý krok k zrušeniu hotovosti. Táto obava je pochopiteľná, pretože ľudia vidia, že hotovosť v mnohých situáciách ustupuje. Platby kartou a mobilom rastú. Niektoré prevádzky preferujú bezhotovostné platby. Mladšie generácie používajú hotovosť menej. No práve preto je dôležité rozlišovať dve veci. Jedna vec je trend v správaní ľudí. Druhá vec je právne a politické rozhodnutie o hotovosti. Digitálne euro má byť doplnkom hotovosti, nie jej náhradou.
Hotovosť má v spoločnosti stále dôležitú úlohu. Chráni súkromie. Funguje pri výpadku technológií. Pomáha ľuďom, ktorí nemajú prístup k digitálnym nástrojom. Dáva občanom možnosť platiť bez sprostredkovateľa. Je dôležitá pre starších ľudí, časť zraniteľných skupín aj pre situácie, keď digitálna infraštruktúra zlyhá. Ak digitálne euro vznikne, jeho zmyslom by nemalo byť vytlačiť hotovosť. Zmyslom by malo byť, aby verejné peniaze existovali aj v digitálnom prostredí. Hotovosť je verejná forma peňazí vo fyzickom svete. Digitálne euro by malo byť verejnou formou peňazí v digitálnom svete.
Bude digitálne euro nástroj kontroly?
Druhá veľká obava sa týka kontroly. Niektorí ľudia sa boja, že digitálne euro umožní štátu sledovať každú platbu, blokovať peniaze alebo určovať, na čo ich človek môže minúť. Táto obava má racionálne jadro: digitálne platby všeobecne vytvárajú viac dát než hotovosť. Preto je správne, aby sa ľudia pýtali na ochranu súkromia. Zároveň však treba povedať, že digitálne euro, ako ho prezentujú európske inštitúcie, nemá byť programovateľnými peniazmi v zmysle, že by štát určoval, na čo ich možno použiť.
Programovateľné peniaze by znamenali, že verejná autorita môže nastaviť obmedzenia typu: tieto peniaze možno minúť iba na určitý účel, iba do určitého dátumu alebo iba v určitých obchodoch. Taký model by bol oprávnene kontroverzný. Digitálne euro má byť navrhnuté inak. Má umožňovať platby, nie riadiť správanie občanov. To však neznamená, že netreba byť ostražitý. Dôvera nevznikne tým, že inštitúcie povedia „verte nám“. Dôvera vznikne vtedy, keď budú pravidlá zapísané v zákone, technické riešenie bude kontrolovateľné a systém bude mať jasné hranice.
Prečo môže byť digitálne euro súkromnejšie než dnešné digitálne platby
Paradoxne, však platí, že digitálne euro môže byť v niektorých situáciách odpoveďou práve na problém súkromia v digitálnych platbách. Dnes sú mnohé digitálne platby spracúvané cez súkromné siete, banky, kartové spoločnosti, aplikácie a technologických sprostredkovateľov. Tieto systémy fungujú dobre, ale zároveň vytvárajú množstvo údajov o tom, kde, kedy a ako ľudia platia. Ak by digitálne euro malo offline režim s vyššou mierou súkromia, mohlo by sa v niektorých platbách viac podobať hotovosti než dnešná kartová platba.
To neznamená anonymitu vo všetkom. Európa má pravidlá proti praniu špinavých peňazí, financovaniu terorizmu a finančnej kriminalite. Pri online platbách by preto určité kontrolné pravidlá existovali. Rozdiel je však v tom, že cieľom digitálneho eura má byť minimalizovať množstvo údajov dostupných centrálnej banke a zabezpečiť, aby ECB nevidela, čo konkrétny človek kupuje. Ak sa to podarí technicky aj právne dobre nastaviť, digitálne euro nemusí byť nástrojom väčšieho dohľadu. Môže byť naopak spôsobom, ako do digitálneho sveta preniesť časť vlastností hotovosti. No opäť platí: rozhodne konkrétny dizajn, nie samotný slogan.
Technologická suverenita nie je luxus
Digitálne euro súvisí aj s technologickou suverenitou. Európa si v posledných rokoch uvedomuje, že v mnohých oblastiach je závislá od mimoeurópskych technológií: cloudových služieb, operačných systémov, čipov, umelej inteligencie, sociálnych platforiem, platobných sietí alebo dátovej infraštruktúry. Nie každá závislosť je automaticky problém. Globálna ekonomika stojí na spolupráci a špecializácii. Problém vzniká vtedy, keď závislosť zasahuje kritickú infraštruktúru a neexistuje alternatíva. Platby patria medzi kritické funkcie ekonomiky. Ak sa Európa stane digitálne závislou od cudzích platobných a technologických vrstiev, jej politická a ekonomická autonómia je slabšia.
Digitálne euro preto nie je len finančný projekt. Je to aj technologický projekt. Má vytvoriť spoločné štandardy, infraštruktúru a pravidlá, na ktorých môžu stavať európske banky, fintechy a platobné firmy. To je dôležité aj pre inovácie. Ak má každá krajina vlastné riešenie, európsky trh zostáva fragmentovaný. Ak existuje spoločný základ, firmy môžu ľahšie vytvárať služby použiteľné v celej eurozóne. Digitálne euro tak môže byť podobné verejnej infraštruktúre: štát neprevádzkuje všetky služby, ale vytvára koľaje, po ktorých môžu jazdiť rôzni poskytovatelia.
Ekonomický význam pre firmy a obchodníkov
Pre bežného človeka je najdôležitejšie, aby platba bola jednoduchá, bezpečná, lacná a akceptovaná. Pre obchodníkov je dôležité aj to, koľko platby stoja. Platobné poplatky, závislosť od kartových schém a podmienky spracovania platieb sú reálne náklady podnikania. Pri malých maržiach môžu byť citeľné. Ak má obchodník viac alternatív, má silnejšiu vyjednávaciu pozíciu. Digitálne euro by mohlo vytvoriť ďalšiu možnosť, ako prijímať platby. Nemusí nahradiť všetky existujúce riešenia. Ale môže zvýšiť konkurenciu, znížiť závislosť od dominantných infraštruktúr a vytvoriť tlak na lepšie podmienky.
Pre firmy môže byť dôležitá aj cezhraničná jednoduchosť. Ak bude existovať jednotné digitálne platidlo použiteľné v celej eurozóne, môže to uľahčiť platby medzi zákazníkmi, obchodníkmi a službami naprieč krajinami. Pre európsky jednotný trh je to prirodzený krok. Máme jednotnú menu. Logická otázka znie, prečo ešte stále nemáme rovnako jednotnú digitálnu platobnú vrstvu.
Digitálne euro ako poistka, nie ako monopol
Digitálne euro by nemalo byť vnímané ako pokus vytlačiť banky, kartové spoločnosti alebo súkromné platobné riešenia. Zdravý model by mal byť iný. Hotovosť zostane. Banky zostanú. Karty zostanú. Súkromné aplikácie zostanú. Digitálne euro by k nim pridalo verejnú európsku alternatívu. To je dôležité. Monopol štátu v platbách by nebol dobrý. Ale ani úplná závislosť od niekoľkých súkromných globálnych systémov nie je ideálna.
Silný platobný ekosystém potrebuje viac vrstiev.
- Hotovosť pre fyzickú odolnosť a súkromie.
- Bankové účty pre úspory, úvery a finančné služby.
- Súkromné platobné riešenia pre inovácie a konkurenciu.
- Digitálne euro ako verejnú digitálnu možnosť platenia v eurách.
Takýto systém je odolnejší než systém, ktorý stojí iba na jednej infraštruktúre.
Obavy sú legitímne. Záver však nemá byť odmietnutie
Skepsa voči digitálnemu euru je pochopiteľná. Ak ľudia vidia rastúcu digitalizáciu, silnejúce štátne databázy, obrovskú moc technologických firiem a príklady digitálneho dohľadu v autoritárskych režimoch, je prirodzené, že sa pýtajú, či nová digitálna mena nemôže byť zneužitá. Túto otázku treba brať vážne. No odpoveďou by nemalo byť automatické odmietnutie digitálneho eura. Odpoveďou by malo byť trvať na dobrom dizajne.
Digitálne euro má zmysel len vtedy, ak bude dopĺňať hotovosť, nie ju nahrádzať. Ak bude chrániť súkromie, nie vytvárať plošný dohľad. Ak nebude programovateľným nástrojom kontroly. Ak bude dostupné aj pre ľudí bez vysokej digitálnej gramotnosti. Ak pomôže európskym platbám, obchodníkom a technologickej suverenite. A ak bude mať jasné zákonné limity.
Digitálne euro teda nie je dobré preto, že je digitálne. Je dobré vtedy, ak posilní slobodu výberu, odolnosť a suverenitu Európy.