Slovensko má stratégie. Prečo sa ich efekt neprejavuje rýchlejšie?

V predchádzajúcom blogu sme sa venovali tomu, ako môžu firmy investovať v období slabej dôvery a vysokej neistoty. Záver bol, že riešením nie je bezhlavá expanzia ani úplné vyčkávanie. Firmy by mali selektívne investovať do produktivity, energetickej efektívnosti, digitalizácie, nových zákazníkov a vlastných produktov.

Tieto rozhodnutia však nevznikajú vo vákuu. Podniky investujú ochotnejšie vtedy, keď rozumejú pravidlám, vidia dlhodobejší smer krajiny a vedia, že verejná politika nebude každý rok meniť priority. Práve tu sa otvára širšia otázka: Slovensko má viacero strategických dokumentov o budúcom smerovaní ekonomiky. Prečo sa ich efekt zatiaľ neprejavuje výraznejšie? Na papieri totiž Slovensko vôbec nepôsobí ako krajina bez predstavy o budúcnosti. Strategické dokumenty hovoria o transformácii priemyslu, digitalizácii, výskume, inováciách, zelenej ekonomike, podpore exportu, kvalitnejších zahraničných investíciách a prepojení univerzít s podnikmi. Problém preto nemusí byť v tom, že Slovensko nevie pomenovať správne priority. Často ich pomenovať vie.

Slabším miestom je skôr premena stratégií na fungujúce mechanizmy. Rozdiel medzi stratégiou a mechanizmom je zásadný. Stratégia môže povedať, že krajina chce podporovať inovácie. Mechanizmus však znamená, že firma vie, kam sa obrátiť, za akých podmienok získa podporu, ako sa prepojí s výskumníkom, kde otestuje technológiu, ako získa kapitál a ako sa dostane k zahraničnému zákazníkovi. Ak tieto časti nefungujú spolu, stratégia zostáva dokumentom.

Firma, ktorá vyvíja nový produkt, nepotrebuje iba grant na výskum. Potrebuje ľudí, testovacie prostredie, ochranu duševného vlastníctva, certifikácie, obchodné kontakty, financovanie rastu a prvých zákazníkov. Ak každá z týchto potrieb patrí pod iný program, iný rezort, inú výzvu a iný časový harmonogram, výsledkom nemusí byť úspešná firma, ale súbor nespojených projektov. Podobné je to pri zahraničných investíciách. Slovensko môže prilákať moderný zahraničný závod, ale jeho dlhodobý prínos závisí od toho, čo sa vytvorí okolo neho. Vzniknú domáci dodávatelia? Zapojí sa výskum? Budú sa na Slovensku vyvíjať technológie, softvér alebo procesy? Alebo zostane krajina najmä miestom lacnej výroby? Ak je investičná politika oddelená od podpory dodávateľov, výskumu, vzdelávania a exportu, časť potenciálu sa stratí.

Prvým problémom je preto rozdrobenosť. Slovensko má stratégie pre inovácie, digitalizáciu, výskum, priemysel, energetiku, export aj regióny. Mnohé z nich pomenúvajú správne priority, no firma ich často nevníma ako jeden prepojený systém.
Druhým problémom je nestabilita. Inovácie a nové odvetvia nevznikajú počas jedného rozpočtového roka. Vývoj technológie, vznik dodávateľského reťazca alebo vybudovanie výskumného tímu trvá roky. Ak sa priority, pravidlá a podmienky podpory často menia, podniky váhajú, či na ne naviazať vlastné investície.
Tretím problémom je slabé meranie výsledkov. Úspech verejnej podpory sa príliš často hodnotí podľa toho, koľko peňazí sa vyčerpalo, koľko projektov sa podporilo alebo koľko výziev sa otvorilo. To však ešte nehovorí, či vzrástla produktivita, export, počet vlastných produktov alebo súkromné investície do výskumu.
Štvrtým problémom je nedostatočné prepojenie s reálnymi potrebami firiem. Podniky často nepotrebujú abstraktnú podporu „inovácií“. Potrebujú vyriešiť konkrétny problém: zautomatizovať časť výroby, znížiť energetickú náročnosť, získať certifikáciu, nájsť výskumného partnera, vstúpiť na nový trh alebo financovať vývoj produktu. Ak je podpora nastavená príliš administratívne, firma sa jej buď vyhne, alebo sa prispôsobí pravidlám výzvy namiesto toho, aby riešila svoj najdôležitejší problém.
Piatym problémom je slabý dôraz na rast firiem. Slovensko nepotrebuje iba viac malých projektov. Potrebuje viac podnikov, ktoré dokážu vyrásť, zvýšiť produktivitu, zamestnať odborníkov, predávať v zahraničí a vlastniť produkt alebo technológiu. Podpora by preto nemala končiť pri vzniku nápadu. Mala by pomáhať aj pri komercializácii, škálovaní a expanzii.

To neznamená, že štát má vyberať víťazov a umelo udržiavať firmy pri živote. Skôr má vytvoriť prostredie, v ktorom sa perspektívna firma dokáže rýchlejšie dostať k ľuďom, dátam, kapitálu, výskumu a zákazníkom. Dôležité je aj sústredenie priorít. Malá krajina nemôže byť silná vo všetkých moderných technológiách naraz. Ak strategické dokumenty vymenujú príliš veľa oblastí, výsledkom môže byť rozptýlenie zdrojov. Podpora sa rozdelí na množstvo menších aktivít, ktoré síce vyzerajú dobre v zozname opatrení, ale nevytvoria „kritickú masu“. Slovensko by preto malo rozlišovať medzi tým, čo je všeobecne moderné, a tým, kde má reálnu šancu uspieť.

Väčší potenciál majú oblasti, ktoré nadväzujú na existujúci priemysel, technické profesie, univerzity, dodávateľské reťazce alebo prvé úspešné firmy. Elektromobilita, batérie, energetické riešenia, priemyselná automatizácia, kyberbezpečnosť, drony, dátové služby alebo špecializované strojárstvo môžu mať väčší zmysel než snaha podporovať všetko naraz. Kľúčové však je, aby sa tieto oblasti nerozvíjali ako izolované témy. Ak má Slovensko podporovať napríklad batériový ekosystém, nestačí veľká výrobná investícia. Potrebuje aj dodávateľov, výskum, technické vzdelávanie, energetickú infraštruktúru, recykláciu, testovanie, softvér a firmy schopné dodávať vlastné riešenia. Podobne pri digitálnych technológiách nestačí hovoriť o umelej inteligencii. Dôležité je, aby ju vedeli používať výrobné podniky, logistické firmy, energetika, zdravotníctvo alebo verejná správa. Hodnota nevznikne iba v samotnej technológii, ale v jej využití na konkrétne problémy. Slovenské stratégie preto nemusia byť zásadne zlé. Ich slabinou môže byť, že sa príliš často správajú ako samostatné dokumenty, nie ako časti jedného hospodárskeho modelu.

Budúci rast však nevznikne z ďalšieho dokumentu. Vznikne vtedy, keď sa strategické priority premenia na predvídateľné pravidlá, prepojené nástroje a merateľné výsledky. Pre firmy je podstatné, aby vedeli, že krajina má dlhodobejší smer. Pre investorov je dôležité, aby videli stabilitu. Pre univerzity a výskum je dôležité, aby poznali oblasti, v ktorých sa oplatí budovať kapacity. Pre startupy a rastové firmy je dôležité, aby mali prístup ku kapitálu, zákazníkom a talentu. Ak každá časť systému funguje oddelene, Slovensko môže mať veľa stratégií, no slabý výsledok. Ak sa však stratégie prepoja s reálnymi investíciami, firmami, výskumom a exportom, môžu prestať byť iba dokumentmi a stať sa základom nového rastového modelu.
Hlavnou otázkou preto nie je, či Slovensko má stratégie. Má ich.

Dôležitejšie je, či ich dokáže premeniť na prostredie, v ktorom budú domáce firmy schopné vytvárať, vlastniť a vyvážať väčšiu časť hodnoty.