Čo robia Česko, Poľsko, Slovinsko a Estónsko inak ako Slovensko?

V predchádzajúcom blogu sme sa venovali tomu, prečo slovenské firmy napriek pokračujúcim investíciám strácajú dôveru v ďalší vývoj ekonomiky. Ukázali sme, že problémom nie je iba slabší rast alebo neistota v Európe, ale aj samotný model slovenskej ekonomiky. Slovensko má silnú priemyselnú základňu, no veľká časť pridanej hodnoty stále vzniká mimo krajiny – vo vývoji, vlastníctve technológií, značkách a obchodných rozhodnutiach.

Samotná diagnóza však nestačí. Dôležitejšie je pozrieť sa, ako podobné problémy riešia iné krajiny a ktoré z ich skúseností by mohlo Slovensko využiť. Česko, Poľsko, Slovinsko a Estónsko predstavujú štyri odlišné príklady. Česko a Slovinsko majú podobne silnú priemyselnú základňu, Poľsko ťaží z veľkého domáceho trhu a Estónsko si vybudovalo pozíciu digitálnej a startupovej ekonomiky. Žiadnu z týchto krajín nemožno jednoducho kopírovať. Užitočné je však sledovať, čo sa v nich deje okolo investícií: či vznikajú domáci dodávatelia, prenášajú sa technológie, spolupracuje výskum s podnikmi a dokážu nové firmy získať kapitál a zahraničných zákazníkov.

Česko: podobný model, ale dozretejšia podniková základňa

Zo všetkých porovnávaných krajín je Slovensku najbližšie Česko. Obe ekonomiky sú malé, otvorené, priemyselné a silne naviazané na nemecký trh. Český príklad preto neukazuje úplne iný model, ale skôr to, ako môže podobný model fungovať odolnejšie. Česko má širšiu vrstvu domácich priemyselných podnikov a značiek, ktoré nevystupujú iba ako dodávatelia výrobnej kapacity, ale vlastnia produkty, obchodné vzťahy a technické know-how. Čiastočne ide o historickú výhodu, ktorú nemožno vytvoriť jedným vládnym programom. Hospodárska politika však môže rozhodnúť o tom, či sa táto podniková základňa ďalej rozvíja. Rozdiel vidno aj v inováciách. V Európskom inovačnom rebríčku za rok 2025 dosahovalo Česko 80,6 % priemeru EÚ, zatiaľ čo Slovensko 62,6 %. Ani Česko nepatrí k európskej špičke, no lepšie prepája priemyselnú výrobu so zavádzaním technológií a podnikových inovácií.

Výraznejší je aj český systém podpory exportu. Firmy majú prístup k poradenstvu, zahraničným kontaktom, hospodárskej diplomacii a špecializovaným službám. Takáto infraštruktúra však pomôže iba firme, ktorá už má kvalitný produkt. Exportná podpora nedokáže nahradiť nedostatočnú technológiu, cenu alebo kvalitu. Na druhej strane ani dobrý produkt nemusí uspieť bez kapitálu, distribúcie, certifikácií a obchodnej siete. Zaujímavý je tiež český prístup k regionálnej inteligentnej špecializácii. Priority nevznikajú iba na národnej úrovni, ale vychádzajú z reálnych schopností podnikov, univerzít a výskumných pracovísk v jednotlivých regiónoch. Podobný princíp by sa dal rozvíjať aj na Slovensku. Napríklad v Nitre sa prirodzene ponúka prepojenie poľnohospodárstva, potravinárstva, biologických vied a technológií.

Ani český model však nie je bez problémov. Krajina čelí komplikovanej regulácii, slabšiemu prístupu malých firiem k externému financovaniu a nerozvinutému trhu rizikového kapitálu. Mnohé podniky zostávajú veľmi malé a nedokážu zvýšiť produktivitu alebo expandovať. Poučením preto nie je kopírovanie jednej českej agentúry. Dôležité je dlhodobé prepojenie podpory vzniku firiem, inovácií, financovania, exportu a regionálnych schopností.

Poľsko: veľký trh a silnejšie domáce dodávateľské väzby

Najväčšou poľskou výhodou je veľkosť domáceho trhu. Poľská firma môže vyrásť, overiť produkt, vybudovať značku a dosiahnuť významný objem predaja ešte pred vstupom do zahraničia. Veľký trh tak funguje ako inkubátor. Firma si doma vytvorí distribúciu, referencie, tím a cash flow. Zahraničnú expanziu potom nemusí financovať iba z jedného úveru, investora alebo grantu.

Slovenské firmy sú v odlišnej situácii. Malý domáci trh ich núti uvažovať medzinárodne skôr, čo môže zvýšiť ich ambície, ale zároveň im sťažuje financovanie exportu, marketingu, certifikácií a zahraničného predaja. Poľský úspech však nevysvetľuje iba veľkosť trhu. Významnú úlohu zohrali aj väzby medzi zahraničnými investormi a domácimi dodávateľmi. Podľa OECD získavajú zahraničné podniky v Poľsku približne 68 % svojich medzivstupov na domácom trhu. Väčšia časť výdavkov zahraničných závodov tak zostáva v domácej ekonomike. Domáce firmy pritom môžu začínať ako dodávatelia jednoduchších komponentov alebo služieb a postupne získavať skúsenosti s kvalitou, certifikáciami a požiadavkami medzinárodných zákazníkov. Ak sa ďalej rozvíjajú, môžu prejsť k vlastnému vývoju a samostatnému exportu.

Takýto posun však nie je automatický. Dodávateľ môže zostať závislý od jediného veľkého odberateľa a súťažiť najmä cenou. Strata jedného kontraktu alebo presun výroby ho potom môže vážne ohroziť. Skúsenosti získané v dodávateľskom reťazci by preto mali viesť k získavaniu ďalších zákazníkov, vstupu do príbuzných odvetví a vývoju vlastných produktov. Poľsko zároveň ukazuje, že rast produktivity nemusí vznikať iba v startupoch. Aj tradičný výrobca, obchodník alebo logistická firma môže zvýšiť pridanú hodnotu automatizáciou, vlastným dizajnom, efektívnejšou distribúciou alebo priamym predajom zákazníkovi.

Pre Slovensko z toho vyplýva potreba podporovať dva smery súčasne: vznik nových technologických firiem a posun existujúcich výrobcov od subdodávok k vlastným produktom. Domácich dodávateľov netreba chrániť pred konkurenciou, ale pomáhať im v certifikácii, vývoji, automatizácii a získavaní zahraničných zákazníkov. Slovensko nemôže napodobniť veľkosť poľského trhu. Môže však svoj malý trh kompenzovať lepším prístupom ku kapitálu, podporou internacionalizácie a prepojením výrobcov s výskumom.

Slovinsko: koordinácia priemyslu, výskumu a zelenej transformácie

Slovinsko je pre Slovensko vhodným porovnávacím príkladom. Má malý domáci trh, otvorenú ekonomiku a významný priemysel. Jeho hlavné ponaučenie nespočíva v tom, že už vyriešilo problém produktivity a inovácií, ale v spôsobe, akým sa snaží prepájať priemyselnú politiku, výskum, financovanie, zručnosti a zelenú transformáciu. Slovinská priemyselná stratégia do roku 2030 je postavená na zelenom, tvorivom a inteligentnom rozvoji. Cieľom nie je iba prilákať ďalšiu výrobu, ale modernizovať existujúce odvetvia, znižovať ich energetickú a materiálovú náročnosť a zvyšovať význam digitalizácie a vlastných inovácií.

Krajina využíva inteligentnú špecializáciu a strategické výskumné a inovačné partnerstvá, ktoré spájajú firmy, univerzity, výskumné organizácie a verejné inštitúcie. Ich úlohou je identifikovať spoločné technologické potreby a posúvať výsledky výskumu bližšie ku komerčnému využitiu. To je dôležité aj pre Slovensko. Firma môže dostať podporu na digitalizáciu, univerzita na výskum a región na rozvoj zručností. Ak sa však tieto aktivity neprepájajú, vzniknú tri samostatné projekty namiesto jedného funkčného ekosystému. Slovinsko sa zároveň snaží využiť zelenú transformáciu ako impulz pre domáce technológie. Ak podnik iba nakúpi povinné riešenie zo zahraničia, väčšia časť hodnoty vznikne inde. Ak však domáce firmy vyvíjajú energetické riadenie, recyklačné technológie, nové materiály alebo efektívnejšie výrobné zariadenia, regulácia môže vytvoriť nový trh.

Ani slovinský systém nie je bez rizík. OECD upozorňuje na príliš veľa cieľov, prekrývanie nástrojov a slabšie vyhodnocovanie výsledkov. Aj dobrá stratégia sa môže zmeniť na rozsiahly zoznam programov, pri ktorých nie je jasné, čo skutočne zvyšuje produktivitu. Poučením pre Slovensko je preto menší počet realistických priorít, stabilná podpora a meranie výsledkov podľa produktivity, exportu, vlastných technológií a komerčne úspešných produktov – nie podľa počtu výziev alebo vyčerpaných financií.

Estónsko: digitálna infraštruktúra a globálne orientované startupy

Estónsko má inú ekonomickú štruktúru než Slovensko. Má menej obyvateľov, slabší tradičný priemysel a väčšiu časť svojho hospodárskeho obrazu postavilo na digitálnych službách, technologických firmách a startupoch. Jeho najznámejšou výhodou je digitálny štát. Veľkú časť administratívnych úkonov možno vybaviť elektronicky a jednotlivé verejné systémy si vymieňajú údaje. Pre firmy to neznamená iba pohodlnejšie formuláre, ale menej času stráveného administratívou a jednoduchšiu správu podniku. Dôležitý je aj širší startupový ekosystém. Okolo úspešných technologických firiem vznikla sieť investorov, mentorov, právnikov, odborníkov a bývalých zamestnancov, ktorí zakladajú ďalšie projekty. Úspešná firma tak nevytvára iba tržby, ale aj ľudí a kapitál pre ďalšiu generáciu podnikov.

Keďže estónsky domáci trh je veľmi malý, technologické firmy musia od začiatku uvažovať medzinárodne. Produkt, obchodný model aj tím sa vytvárajú s cieľom pôsobiť vo viacerých krajinách. Estónsko zároveň systematicky meria svoj startupový sektor. Má databázu a dashboard, ktoré sledujú tržby, zamestnanosť, dane, investície a sektorové zameranie firiem. Úspech sa tak neposudzuje iba podľa počtu nových projektov alebo poskytnutých grantov. Ani estónsky model však nie je univerzálnym riešením. Silný startupový sektor automaticky nezvyšuje produktivitu všetkých podnikov. Tradičné malé firmy môžu zaostávať v digitalizácii aj napriek vyspelej elektronickej verejnej správe. Technologická špička preto nenahrádza modernizáciu zvyšku ekonomiky.

Pre Slovensko je zaujímavé najmä prepájanie startupov s existujúcim priemyslom. Nové firmy môžu vyvíjať riešenia pre energetiku, logistiku, robotiku, kybernetickú bezpečnosť alebo analýzu výrobných dát. Priemyselný podnik im zase poskytne testovacie prostredie a prvú referenciu. Najväčším estónskym poučením preto nie je samotná elektronická identita. Je ním systém, v ktorom sa digitálna verejná správa, kapitál, údaje o ekosystéme a globálna orientácia firiem navzájom podporujú.

Akým smerom sa chce vydať Slovensko?

Porovnanie neukazuje, že by Slovensku chýbala predstava o budúcom smerovaní ekonomiky. Mnohé princípy už obsahujú slovenské strategické dokumenty. Stratégia inteligentnej špecializácie počíta s transformáciou priemyslu, mobilitou, digitálnymi technológiami, zdravím a udržateľným využívaním zdrojov. Národná stratégia výskumu, vývoja a inovácií zdôrazňuje koncentráciu podpory, prepájanie výskumu s ekonomikou a meranie výsledkov. Digitálne stratégie smerujú k modernizácii verejných služieb a podnikov. Ekonomická diplomacia počíta s podporou expanzie slovenských firiem a kvalitnejšími zahraničnými investíciami.

Na úrovni deklarovaných cieľov sa preto Slovensko od porovnávaných krajín zásadne nelíši. Rozdiel vzniká pri premene priorít na fungujúce mechanizmy. Firma, ktorá vyvíja nový produkt, nepotrebuje iba výskumný grant. Potrebuje aj ľudí, testovacie prostredie, kapitál, ochranu duševného vlastníctva, certifikácie a zahraničných zákazníkov. Ak sa tieto potreby riešia v rozdielnych programoch a časoch, výsledkom nemusí byť úspešný podnik, hoci každý program samostatne splní svoje ukazovatele. Podobne moderný zahraničný závod prináša väčšiu hodnotu vtedy, keď sa naň napoja domáci dodávatelia, univerzity a technologické firmy. Úspech investície by sa preto nemal merať iba jej objemom a počtom pracovných miest, ale aj domácimi dodávateľmi, výskumnými partnerstvami a technologickými kapacitami, ktoré v jej okolí vzniknú.

Budúce smerovanie slovenskej ekonomiky preto nemusí vzniknúť od nuly. Základné priority už existujú. Výzvou je premeniť paralelné stratégie na jeden ucelený systém, ktorý prepojí existujúci priemysel, nové technologické firmy, výskum, digitálny štát, kapitál a export. Česko, Poľsko, Slovinsko ani Estónsko neponúkajú hotový recept. Ukazujú však, že výsledky nevznikajú iba správnym pomenovaním priorít. Vznikajú vtedy, keď sa priority udržia dostatočne dlho, jednotlivé politiky na seba nadväzujú a úspech sa hodnotí podľa rastu podnikov, produktivity a exportu. Hlavnou otázkou preto nie je, či Slovensko pozná smer, ktorým by sa malo vydať. Dôležitejšie je, či dokáže existujúce stratégie premeniť na prostredie, v ktorom budú domáce firmy vytvárať, vlastniť a vyvážať väčšiu časť hodnoty.